Zázraky sa dejú (27) – Rebekah a Stefan

Ja som im všetko vyrozprávala, sľúbila im, že budú družičky a potom sme sa už pustili do výroby prsteňov.

„Tak tu to máš. Tri prstene,“ usmiala sa Bonnie a podala mi tri krásne lazuritové prstene. S úsmevom som ich pretáčala v ruke.

„Ďakujem Bonnie.“ Objala som ju. V tom sa rozleteli dvere a do domu vtrhli deti a hneď za nimi ich otec s taškami v ruke. S úsmevom som šla k nemu a pomohla mu.

„Pripomeň mi, že keď pôjdem najbližšie do obchodu nemám so sebou brať naše detičky,“ uškrnul sa a vášnivo ma pobozkal. Úplne som sa nechala jeho bozkami unášať. Zabudla som na tašky, ktoré sme držali, na Bonnie s Caroline stojace kúsok od nás aj na deti skákajúce na gauči. Objala som ho okolo krku a pritiahla sa tesne k nemu. Ani neviem, kde sa podeli tie tašky. Proste boli zrazu preč a Damon ma obímal okolo pása. Vyrušilo nás až Carolinine odkašľanie. Obaja sme sa od seba odtrhli a pozreli na ne: „Vy dvaja sa neviete ovládať alebo čo? A to ešte ani nie si upírka,“ vyčítala mi Car, ale s úsmevom. Tiež som sa na ňu usmiala. Obe vyzerali šťastné. Veď prečo aj nie. Klaus je mŕtvy, Bonnie to s mojím bratom klape a Caroline s Tylerom si tiež na nič nesťažujú. Ja mám Damona a dve nádherné detičky. Nič viac v živote ani nepotrebujem.

„Tak ostanete na obed? Varím ja,“ uškrnul sa Damon.

„Jasne chceš nám dať ochutnať pred tým ako nakŕmiš deti a Elenu, aby si ich náhodou neotrávil však?“ uškrnula sa Caroline. Damon sa tiež usmial a vyrazil do kuchyne. Deti ho s krikom následovali.

„Bože ja ti tak závidím,“ zafňukala Caroline.

„A čo presne jej závidíš? Snúbenca alebo deti?“ spýtala sa podpichovačne Bonnie. Ja som sa uškrnula.

„Oboje. Milujem Tylera, ale keď si predstavím, že nikdy nebudeme mať deti…“ Aha tak toto je vo veci. Caroline chcela vždy rodinu, ale teraz ju už mať nemôže. Ani si neviem predstaviť ako trpí.

„Car…“ Objala som ju a spolu s Bonnie sme sa pobrali na gauč. Caroline si k nám prisadla.

„Ešte vždy si môžeš bábätko adoptovať,“ navrhla som opatrne.

„Ja viem, ale nikdy nebude moje. Teda samozrejme bude, ale veď viete ako to myslím.“ Znova sme ju obe objali.

„Ale chcela by som si niake dieťatko adoptovať. Myslíte si, že s tým Tyler bude súhlasiť? Teraz, keď je už po Klausovej hrozbe…“ Obe sme sa na ňu usmiali: „Určite áno.“

„Bude šťastím bez seba,“ ukľudňovala ju Bonnie.

„Ďakujem vám baby. Som rada, že mám také kamarátky ako ste vy,“ znova sme sa tuho objali.

„Mali by sme zájsť za Damonom. Trocha sa obávam čo tam vyvádza,“ usmiala sa konečne Caroline.

„Varí úžasne. To vám garantujem,“ uškrnula som sa pyšná na svojho snúbenca. Bože stále si neviem zvyknúť na to ako to znie, pomyslela som si s úsmevom.

„Obed je hotový. Sú to len obyčajné špagety, ale snažil som sa,“ usmial sa Damon, keď sme vošli do kuchyne. Ja som sa len usmiala.

Neskôr Damon prestrel a naložil nám obed. Špagety boli výborné a ako som postrehla chutili každému. Niet pochýb o tom, že Damon je úžasný kuchár, aj keď on sám nejedáva. No teraz spravil výnimku. Spolu s nami sa posadil za stôl.

Caroline a Bonnie ostali až do večera. Pozerali sme telku, hrali sa s deťmi, preberali moje zásnuby a premenu na upírku. Caroline sa už rozhodla. Chce si adoptovať bábo nech to stojí čo to stojí. Bonnie hovorí, že by nemala byť taká hŕ, ale ja ju podporujem. Na jej mieste by som tiež chcela rodinu. Hlavne, keď sa s Tylerom tak milujú. Bonnie ešte tvrdí, že Tyler nie je otcovský tip, ale to nebol ani Damon kým sa naozaj nestal otcom, takže to problém podľa mňa nebude. Podporujem ju vo všetkom, ale upozornila som ju na to, aby to s Tylerom ešte poriadne prebrala. Keby som bola ňou chcela by som si život ešte trocha užívať a myslieť na dieťa trocha neskôr, ale je to jej život. Keď chce bábo teraz nech je po jej.

„Tak my už pôjdeme,“ postavila sa Bonnie. Všetci sme sedeli pri telke a dívali správy. Deti už pomaly zaspávali Damonovi v náručí.

„Tak sa teda majte.“ Objali sme sa, rozlúčili sa s Damonom a deťmi a odišli.

„Čo ideme robiť?“ spýtala som sa vyškereného Damona.

„Mám jeden návrh, ale musím uložiť deti,“ provokatívne sa usmial a už ho nebolo. Zmizol na poschodí s deťmi v náručí. Ja som ho následovala. Šla som dať deťom dobrú noc a potom do Damonovej teda už našej izby. Ležal vyvalený na posteli a usmieval sa. Tiež som sa na neho usmiala a ľahla si vedľa neho.

„Poď ku mne.“ Ocitla som sa pod ním zavalená jeho bozkami, ktoré sa čím ďalej tým viac stupňovali. O maličkú chvíľku bol už bez košele rovnako ako ja bez trička.

„Zlatko?“ spýtal sa cez bozky a ja som ho za to preklínala. Prečo musíme teraz začínať niaky rozhovor?

„Ano?“

„Nechceš počkať?“ Tak to ma zaujalo. Prestala som ho bozkávať a zmätene som otvorila oči.

„S čím?“

„S tým upírstvom. Vieš ja by som naozaj chcel ešte aspoň jedno bábätko.“ Úplne ma týmto výrokom šokoval. Bola som za to, že to myslí len zo srandy, že to nemyslí vážne. Evidentne som sa plietla.

„Počkať ty to s tým dieťaťom myslíš vážne?“ uisťovala som sa.

„Áno. Myslela si si, že žartujem?“

„Úprimne? Áno,“ priznala som.

„Nie nežartoval som,“ usmial sa a pobozkal ma na krk.

„Tak dobre môžeme ešte chvíľu počkať,“ usmiala som sa. Veď prečo nie? Ak chce Damon dieťa nemám nič proti. Sama som vždy chcela veľkú rodinu.

„Garantujem ti, že to bude chlapec,“ uškrnol sa.

„Nie bude to dievčatko,“ trvala som na svojom. Damon sa uškrnul, vzrušene si oblízol pery a znova sa naplno venoval mne.

O NIEKOLKO MESIACOV:

„Dobré ránko,“ poprial mi Damon. Natiahla som sa na posteli a pobozkala ho: „Dobré aj tebe.“

„Uvedomuješ si, že už mesiac si moja manželka?“ spýtal sa ma s úsmevom.

„Nie ani si to moc neuvedomujem, ale páči sa mi to. Musím si na to trocha zvyknúť, ale inak v pohode. Ako si na tom ty?“ spýtala som sa so záujmom.

„Ja? Veľmi dobre. Pomaly si aj zvykám na to, že ťa mám na krku,“ žartoval.

„Vieščo?“ Hodila som doňho na oko nahnevane vankúš.

„Ale nie. Milujem ťa a mám nesmiernu radosť z toho, že si moja manželka a nosíš moje priezvisko,“ usmieval sa. Tiež som sa usmiala a pobozkala ho. Potom som sa vybrala do kúpeľne.

„Kam ideš?“

„Do kúpeľne a potom do obchodu,“ oznámila som mu s úsmevom.

„Nemôže to počkať?“

„Nie!“ Povedala som, usmiala sa a stratila sa vo dverách kúpeľne.

„Ostaň s deťmi kým sa nezobudia. Ja idem kúpiť niečo na raňajky a obed,“ oznámila som mu, pobozkala ho a zbehla do obchodu.

Zaparkovala som pred obchodom a vystúpila z auta. Keď som sa približovala k obchodu niekoho som zbadala Rebekah a… Stefana? Trocha so strachom som šla k nim.

„Ahoj Elena,“ usmiala sa Rebekah. Stefan mi zatiaľ nenápadne zapchal ústa a odvliekol preč. Ocitli sme sa za obchodom. Nebolo tam živej duše. Bola som vydaná na pospas osudu.

„Takže Elena, teraz ma budeš počúvať,“ povedala Rebekah a priblížila sa ku mne. Zahľadela sa mi do očí: „Znova sa zamiluješ do Stefana. Opustíš Damona s deťmi a nikdy viac za nimi neprídeš. Spoločne odídete z mesta a začnete nový život. Len vy dvaja.“

Zaslala: Elena1604