Povídka 338

„Ahoj miláčik,“ privítal ma Stefan, keď som mu otvorila. Pritiahla som ho k sebe a vášnivo ho pobozkala: „Ahoj.“

„Musím ti niečo povedať,“ oznámil mi Stefan.

„Čo sa deje?“

„Vieš ako som ti raz povedal, že nemám súrodencov?“

„Nepovedal si, že ich nemáš len, že sa nerozprávate,“ upresnila som.

„Mám brata. Staršieho.“ Priznal napokon. Už asi rok spolu chodíme a pol roka viem, že je upír a on mi až teraz povie, že má brata? Trocha divné, ale čo už.

„Tak to je zaujímavé.“ Nevedela som čo na to povedať.

„Zoznámiš ma s ním?“ spýtala som sa napokon.

„A ty by si chcela?“

„Jasne je to tvoj brat.“ Usmiala som sa a pohladkala ho po líci.

„Dobre, ale musím ťa na niečo upozorniť…“ začal Stefan.

„Nie je ako ja. Kŕmi sa ľuďmi.“ Jeho tvár ztemnela. Ešte nikdy som ho takého nevidela. Díval sa na mňa s nenávisťou, ale nie nenávisťou voči mne, ale voči svojmu bratovi. Nenávidel ho.

„Veď aj Caroline sa živý krvnými konzervami.“ Pripomenula som mu. Moja blonďatá upírska kamarátka.

„Toto je iné. Pije krvné konzervi, ale omnoho radšej zabíja. Je nebezpečný. Nikdy mu never. Rozumieš?“ spýtal sa ma s naliehavosťou v očiach. Ja som len prikývla. Stefan tiež prikývol a vybrali sme sa do penzionu Salvatorovcov.

V PENZIONE – RÁNO:
Pohľad Stefana:

„Dobré ránko,“ pozdravil ma môj milovaný starší braček. Počkať, môj milovaný starší braček? Čo ten tu robí? pomyslel som si.

„Ahoj, Damon čomu vďačím za tvoju návštevu?“ spýtal som sa s úsmevom.

„Čo nemôžem raz za sto rokov pozdraviť bračeka?“ spýtal sa Damon so svojím arogantným úsmevom.

„Ale vážne Damon čo chceš? A rýchlo musím ísť za Elenou.“

„Elenou? Kto to je? Žeby o teba dostal niekto záujem? Dávaj si pozor braček ešte nespoznala mňa.“ S týmito slovami odišiel na poschodie. Vzdychol som a šiel za Elenou.

V PENZIONE – POLUDNIE:
Pohľad Eleny:

Bola som naozaj nervozna. Stefan ma akurát viedol do penzionu, aby ma zoznámil so svojím bratom. Ani neviem prečo, ale vážne som sa tešila až ma to desilo. Hlavne som chcela vidieť jeho výraz tváre, keď zistí, že som dvojníčka Stefanovej bývalej. A celkovo ma Stefanov brat zaujal a to som ho ešte ani nespoznala!

Stefan zaparkoval, vystúpil a potom otvoril dvere mne. Ruka v ruke sme kráčali ku penzionu. Než sme stihli otvoriť dvere, otvoril ich niekto iný. Keď som sa na toho neznámeho pozrela, vyrazilo mi to dych. Bol to muž. Vysoký, čiernovlasý, svalnatý a no… proste sexi. Trocha som sa za tieto myšlienky hanbila – keďže je to pravdepodobne Stefanov brat, ale bolo mi to jedno.

„Vítam vás.“ Pozdravil a vyčaril trocha arogantný a tajomný úsmev. Bola som mimo. Úplne ma očaril a to ho vidím len niekoľko sekúnd.

„Ahoj, pustíš nás aj dnu?“ spýtal sa Stefan naštvane.

„Ale iste. Poďte.“ Odstúpil odo dverí, aby sme my mohli vojsť. Keď som išla okolo neho jemne takmer nepatrne som sa dotkla jeho ruky. Šok. Úplny šok, ale taký ten príjemný. Ako sa hovorí mala som motýliky v bruchu. Vošli sme. Nepočula som zabuchnúť dvere tak som sa otočila a za mnou stál Damon. Díval sa mi do očí a ja som bola ako omámená. Proste som sa na neho musela pozerať. Ani nie tak na neho ako do jeho očí. Boli modré. Také krásne slabunko – modré oči. Vôbec som nevnímala. Začala som vnímať až vo chvíli, keď do mňa Stefan drgol: „Si v poriadku?“ spýtal sa.

„Jasne som.“

„No ani by som nepovedal. Vôbec si ma nevnímala,“ podotkol starší Salvatore s úsmevom.

„Prepáč. Čo si vravel?“ spýtala som sa.

„Povedal som, že som Damon.“ Znova sa prekrásne usmial a mne sa podlomili kolená. Ešte, že ma Stefan držal za ruku.

„Aha. Jasne. Ja som Elena. Elena Gilbertová,“ povedala som s úsmevom. Damon mi s úsmevom zodvihol ruku a pobozkal ma na jej vrch.

„Teší ma slečna Gilbertová,“ povedal a znova sa usmial. Bože prečo mi toto robí? pýtala som sa samej seba.

„Viete čo? Keď sme sa tu už tak slávnostne stretli mohli by sme si niečo zahrať,“ navrhol Damon.

„A čo také?“ ujal sa slova Stefan. Jasne dával najavo, že s tým nesúhlasí.

„Fľašu.“ Uškrnul sa provokatívne. Tiež som sa usmiala. Na strednej v prváku a druháku sme hrali fľašu často a vždy sme sa poriadne nasmiali.

„No, to by mohla byť sranda.“ Súhlasila som a s úsmevom sa pozrela na Damona. Tiež sa na mňa usmiaval.

„Ale škoda, že sme len traja,“ povedala som sklamane.

„No my sme v meste len krátko skoro nikoho nepoznáme, ale ty? Mohla by si niekoho zavolať nie?“ spýtal sa Damon.

„No mohla by som kontaktovať Caroline. Budeme aspoň štyria.“ Navrhla som.

„To bude skvelé.“ Uškrnul sa Damon. Stefan s tým nesúhlasil, ale čo už. Sme dvaja proti jednému.

Hneď ako som spomenula fľašu Caroline nadšene súhlasila. Je za každú srandu a nesmierne sa teší na spoznanie staršieho Salvatoreho, ktorého som jej podrobne opísala. Po mojom opise už plánovala svatbu. Čo dodať proste Caroline. Keď prišla Damon zobral jednu prázdnu a jednu plnú fľašu. Obe od whisky. Nalial whisky do štyroch pohárov a začali sme hrať.

Zaslala: Elena1604