Zázraky sa dejú (5) – Nečakaná návštěva
Ked som sa otočila, stál za mnou.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma dosť naštvane.
Rýchlo mysli, Elena, mysli niaka dôveryhodná výhovorka, pomyslela som si.
„Prišla som sa ťa spýtať, či by si nemohol niak zariadiť, aby ma Klaus pustil domov. Damon sa bojí. Aspoň by som mu mala povedať, že mi nič není,“ povedala som to prvé čo ma napadlo. Dúfam, že na to skočil.
„Nie. Nemôžem a ani nechcem nič zariadovať. Ostaneš tu pokým bude Klaus chcieť a môj braček sa s tým bude musieť vyrovnať.“
„Nechápem, ako sa s teba mohol stať taký debil a pokrytec,“ uzavrela som jednoducho a so silným buchnutím dverí som odišla s jeho do mojej izby. Bože to je taký imbecil, normálne sa začínam čudovať čo sa mi na ňom tak páčilo, ale aspoň mám ten telefon a môžem zavolať Damonovi, pomyslela som si. Bola jedna hodina ráno, tak som to radšej nechala na zajtra. Bola som strašne unavená, takže som hned zaspala.
Ráno mi priniesli úžasné raňajky a ja som si hned spomenula na Damona a jeho posledné raňajky pre mňa. Nestihla som sa ani podakovať. Chudák bohvie čo si teraz myslí. V tom odkaze bolo písané, že ak som so Stefanom nešla dobrovolne tak mu mám dať vedieť. Kedže som sa mu ešte neozvala myslí si, že som sa so Stefanom dala znova dokopy. Zobrala som mobil a chystala sa mu zavolať, no prerušil ma Klausov hlas. Vyšla som na chodbu a zistila som, že sa rozpráva so Stefanom v jeho izbe. Teda ak sa izbou dá nazývať miestnosť kde mi pravidelne berie krv. Bolo ich počuť takže mali asi otvorené dvere.
„Je jedna vec, ktorá ma môže zabiť. Takže Stefan uznaj, že som trocha nervozny,“ povedal Klaus zvýšeným hlasom. Ich debata ma zaujala. Trocha som sa priblížila k dverám a započúvala sa do ich rozhovoru.
„A aká je tá tvoja tajuplná zbraň?“ spýtal sa Stefan so záujmom.
„Dozvieš sa, ale až keď si budem na sto percent istý, že si lojálni,“ povedal Klaus a prisahala by som, že vyčaril jeden so svojích povrchných úsmevov.
„Ako myslíš,“ povedal Stefan a tým ukončil ich rozhovor.
Po špičkách som sa doplazila až do svojej izby, pretože som počula ako sa niekto blíži. Bolo to práve včas, pretože hned na to okolo prešiel Stefan a niekoľko minút na to mi zazvonil telefon.
„Prosím?“ spýtala som sa.
„Ahoj Elena. Ako sa máš?“ spýtal sa Damon mierne naštvane.
„Nebud urazený. Nemohla som ti zavolať. Doteraz ležal môj mobil v Stefanovej kúpeľni,“ oznámila som mu.
„Užívate si svoje druhé medové týždne?“ spýtal sa uštipačne. Prevrátila som očami a odpovedala: „Žiadne medové týždne sme nikdy nemali a niesom tu dobrovoľne ako si myslíš. Stefan ma sem pritiahol a Klaus ma nechce nechať ísť,“ oznámila som mu a presunula sa popritom ku oknu.
„Zas mu šibe alebo čo?“ vykríkol Damon naštvane až som sa zľakla. Musela som sa nad tým pousmiať. Mala som radosť s toho, že sa tak o mňa stará. Bože, Elena, na čo to zas myslíš? Okamžite s tými myšlienkami prestaň, pomyslela som si.
„Elena? Si tam ešte?“ spýtal sa Damon trocha vystrašene.
„Áno, prepáč zamyslela som sa,“ objasnila som mu.
„Kde si? Idem po teba,“ oznámil mi.
„Nie, nechoď. Za prvé je to nebezpečné a za druhé chcem tu ešte ostať. Klaus spomínal niaku zbraň čo ho môže zabiť a ja chcem zistiť čo to je,“ povedala som. Naozaj chcem zistiť čo je to za zbraň.
„Fajn ako myslíš, ale aj tak mi povedz kde si,“ povedal neústupne. Pozrela som sa von oknom či nezbadám niaku adresu alebo niečo. Mala som šťastie. Vedľa tohoto domu stála niaka tabuľka s nápisom Clementisova 5.
„Je tu tabuľka s nápisom Clementisova 5,“ povedala som, aj keď som nedúfala, že to bude poznať.
„Viem presne, kde si,“ oznámil mi. Bola som prekvapená, aj ked Damon je samé prekvapenie.
„Dobre, tak ja ti ešte zavolám a poviem ti čo som sa dozvedela,“ povedala som mu, rozlúčili sme sa a ja som zložila.
Zvyšok dňa šiel strašne pomaly. Stefan nebol doma a Klaus bol niaky nervozny či čo. Ja som len sedela zavretá v izbe a písala denník. Uvedomila som si, že mi strašne chýba Damon. Dnes som si niekoľko krát spomenula na náš bozk v kuchyni Salvatorovcov. Na jeho jemné a sladké pery ako sa dotýkajú mojich. Krásne modré oči, ktoré sa dívali na mňa s takou láskou až to bolelo. Chcela som aby bol pri mne, ale nešlo to.
Prisahala som samej sebe, že na neho nebudem myslieť lebo sa zbláznim.
Večeru mi doniesli až o ôsmej. Zjedla som ju a hneď som si aj ľahla. Dnes som nič také nerobila, ale bola som unavená. Hneď som zaspala. No v noci som sa zobudila, pretože mi bola zima. Keď som otvorila oči zistila som prečo. Okno bolo dokorán otvorené a závesy viali na všetky strany. Neochotne som sa zodvihla a šla ho zavrieť. Keď som sa vrátila do postele niečo bolo inak. Niekoho som sa dotkla. V mojej posteli niekto ležal a ja som mu práve teraz ležala na hrudi. Zodvihla som zrak na miesto kde by sa mala nachádzať hlava a úžasom mi padla sánka. Na mojej posteli sa v kľude rozvaľoval Damon. Ruky mal za hlavou a nohy prekrížené. Bola tma, ale s istotou som vedela povedať, že vyzerá božsky. So široka som sa usmiala a znova sa k nemu pritúlila.
Zaslala: Elena1604