Život našich hviezd (3) – Kaviareň

Môj život nemôže byť vzrušujúcejší.

Po telefonáte s Julie som sa rozhodol, že pôjdem do mesta. Naraňajkujem sa v kaviarni. Aj tak tu nemám čo robiť a sedieť celý deň doma sa mi nechce. Obliekol som si bielu košeľu, šedý klobúk s čierným páskom a čierne džíny. Zobral som si kľúče a vyrazil som. Vonku bolo veľmi pekne. Svietilo slnko, ale pofukoval jemný vánok takže nebolo ani moc teplo ani zima. Bolo akurát na prechádzku. Šiel som do mojej obľúbenej kaviarne kúsok od môjho domu. Chcel som si sadnúť za môj stôl, za ktorý si sadám stále, ale niekto bol rýchlejší. Zmieril som sa teda so stolom uprostred reštaurácie. Omnoho radšej mám stoli pri okne, ale čo už.

„Ahoj Ian. To čo vždycky?“ spýtala sa ma blondýnka s modrými očami menom Irina.

„Áno. A k tomu ešte palacinky. Dnes ráno som sa rozhodol raňajkovať tu,“ oznámil som jej a koketne sa na ňu usmial.

„Jasne. Hned to bude,“ povedala a s úsmevom šla k pultu urobiť mi raňajky. Ja som sa spokojne usmial a zahľadel sa na môj ukradnutý stôl. Sedela za ním niaka hnedovlasá žena. Bola otočená chrbtom takže som jej nevidel do tváre.

NINA:

„Dopekla!“ zakričala mama pri šporáku.

„Čo sa stalo mami? Si v poriadku?“ spýtala som sa vystrašene a čakala kým mi mama donesie raňajky.

„Ja áno, ale naše raňajky nie,“ oznámila mi mama a otočila sa ku mne aj s panvicou plnou zhorených palaciniek. Neviem prečo mama robí palacinky naraz. Každý normálny človek robí jednu palacinku za druhou, ale nie ona ich musí dať na panvicu spolu a potom to takto dopadne.

„Bože mami. Nemôžeš robiť palacinky tak ako normálny ľudia?“ spýtala som sa jej.

„Nina teraz je naozaj tá najnevhodnejšia chvíľa ma poučovať,“ povedala a začala poskakovať ako splašená a obnovovať to čo je už dávno stratené.

„Mami nechaj to tak. Pôjdeme sa najesť do kaviarne,“ povedala som jej a zobrala jej panvicu s ruky.

„Nebudem jesť v kaviarni Nina. Ty chod a ja si dám tu jednu čo ostala,“ povedala mi a nakládla si ju na tanier.

„Si si istá mami?“ spýtala som sa jej.

„Jasne len chod. A kedy je ten večierok?“ spýtala sa ma.

„Je o šiestej,“ povedala som a šla do izby. Obliekla som sa a šla teda do tej kaviarne. Som už strašne hladná.

„Dobre mami tak ja idem. Vážne nechceš ísť aj ty?“ spýtala som sa ešte raz.

„Nie vážne nie. Musím ísť do práce a už teraz nestíham takže,“ povedala a rýchlosťou svetla sa šla obliecť do roboty.

Šla som do mojej obľúbenej kaviarne. Nebolo to ďaleko, ale ani moc blízko. Sadla som si ku stolu pri okne. Sedávala som tam rada.

„Dobrý deň. Čo si dáte?“ spýtala sa ma servírka s blond vlasmi a modrými očami. Nie som tu prvýkrát takže viem, že sa volá Irina.

„Lievance a kávu prosím vás,“ povedala som s úsmevom. Servírka si to zapísala a odišla ku druhému stolu. Pozorovala som ju a neskôr som zistila, že mieri ku stolu kde sedí… Ian. Ten chalan, s ktorým som sa zrazila pri štúdiu. Koketne sa na ňu usmieval a zrejme si niečo objednával. Teda ten teda vie ako zapôsobiť, pomyslela som si pri pohľade na jeho krásny úsmev a ženu, ktorá bola z neho úplne paf. Keď servírka odišla Ian sa pozrel mojím smerom. Rýchlo som od neho odvrátila zrak.

IAN:

Pozoroval som ženu pri „mojom“ stole. Stále bola otočená chrbtom a občas sa sem pozrela. Mala nádherné oči už aj z diaľky. Stále sa mi zdalo, že som ich už niekedy videl, ale neviem kedy. Počkať. Hnedé vlasy a hnedé krásne oči. To je NINA. To je to dievča čo do mňa narazilo pred štúdiom. S radosti som sa usmial. Premýšľal som či mám ísť za ňou alebo nie. No tak nebuď zbabelec. Chod za ňou. Veď čo také sa môže stať. Mimo toho o chvíľu budeme kolegovia.

Tak som sa teda postavil a šiel za ňou.

„Ahoj,“ prihovoril som sa jej s milým úsmevom.

„Ahoj,“ povedala a tiež sa na mňa krásne usmiala.

„Som Ian,“ oznámil som jej.

„Ja viem. Už sme sa stretli,“ povedala a pokračovala.

„Nech sa páči. Sadni si.“ navrhla a rukou pokynula na miesto pred seba. Prisadol som si.

Zaslala: Elena1604