Zázraky sa dejú (9) – Nemožné

O chvíľu som po krásnom dni s mojim milovaným zaspala na jeho hrudi. Keď som sa ráno zobudila, Damon vedľa mňa nebol.

„Kedy sa jej veličenstvu uráči vstať?“ spýtal sa ma známy hlas pri uchu. Doširoka som sa usmiala a zatiahla ho spať do postele.

„Už som si myslela, že si ma opustil.“

„To by mi strach nedovolil.“

„Tak to som rada,“ povedala som a pobozkala ho. Damon mi bozky vášnivo oplácal.

„Doniesol som ti raňajky,“ povedal mi cez vzdychy a ja som hneď pocítila vzrušenie a jeho teplý dych na mojom krku. Nechcelo sa mi od neho odtrhnúť, aj keď som bola príšerne hladná.

„Nie som hladná,“ povedala som a aj by mi uveril, keby mi hneď na to nezaškvŕkalo v bruchu. Damon sa zasmial a hneď na to ma pobozkal na krk. Vzdychla som. Damon odrazu odišiel.

„Kam ideš?“ spýtala som sa a zastonala.

„Po tácku s tvojimi raňajkami,“ povedal výsmešne akoby to vysvetľoval päť-ročnému dieťaťu.

„Ja nechcem tácku, ja chcem teba,“ oznámila som mu. Damon sa len zasmial a už sedel vedľa mňa s táckou v ruke.

„Tak poďme jesť no,“ povedala som a zobrala si rožtek. Damon si dal tiež.

„Ako vysvetlím Stefanovi, že nechcem raňajky čo mi prinesú.“

„Povedz, že ti je zle,“ pokrčil Damon jednoducho plecami. Ja som sa na neho len usmiala a ďalej papala svoj rožtek ani neviem čo v ňom bolo. Najväčšiu chuť som mala na palacinky. Viem – palacinky aj rožky naraz divné, ale poznáte Damona.

„Bolo to výborné dakujem miláčik,“ povedala som mu, keď sme dojedli a hodila sa mu okolo krku. Damon mi bozky vášnivo oplácal a za chvíľu sme už boli na sebe znova prilepený. Keby vypukla tretia svetová vojna, ani by sme to nezbadali, keby priamo sem do tejto izby hodill bombu, ani tú by sme nezbadali, ani keby sem prišli Stefan a Klaus…

Niečo mi napadlo: „Damon? Ako si robil tie raňajky, aby ťa nevidel Klaus a Stefan?“ spýtala som sa ho.

„Ty teraz myslíš na to ako som robil raňajky?“ spýtal sa ma so smiechom.

„Nie, len ma to tak napadlo spontánne,“ oznámila som mu.

„Klaus ani Stefan ráno v dome neboli. Neboj sa, nevideli ma a ani nezistia, že som v kuchyni niečo robil,“ povedal mi Damon a znova sa pustil do bozkávania mojich perí.

„Počkaj, povedal si ráno? Chceš povedať, že teraz tu už sú?“ spýtala som sa s povzdychnutím, keď mi Damon prešiel s pier na krk.

„Áno už sú tu, ale neboj sa. Počujem ich. Sledujem kedy idú. Práve teraz ti môj braček zrejme chystá raňajky v kuchyni a Klaus popíja burbon v obývačke. Ešte tu je niaka žena s dieťaťom vo vedľajšej izbe,“ podal mi informácie o situácii Damon.

Žena s dieťaťom?? Čo to má zase znamenať? Premýšľala som, ale pri Damonovi sa dlho premýšľať nedá. O chvíľu som už mala čo robiť s bozkávaním jeho pier.

„Elena, musím už ísť. Stefan ti nesie raňajky,“ povedal mi, vtisol mi ešte jeden bozk na vrch hlavy a zmizol. Keď som sa pozrela do izby, nikde po zemi neboli jeho veci. Rozmýšľala som nad tým ako sa tak rýchlo obliekol? Alebo vošiel ešte nahý a obliekol sa až von? U neho je všetko možné, pomyslela som si a v tom do izby vošiel Stefan.

„Dobré ráno. Prepáč, že tak neskoro, ale museli sme ísť niečo vybaviť,“ povedal jednoducho, položil tácku a odišiel. Ja som len mlčala nechcelo sa mi rozprávať chcela som, aby tu bol Damon so mnou, alebo aby som tu už nemusela trčať. Neviem prečo ani ako, ale zrazu mi prišlo zle. Utekala som na záchod a ďalších asi pať minút len vracala a vracala. Keď už ma to konečne ako tak prešlo, vypláchla som si ústa a zaliezla do postele.

„Prečo si nič nezjedla?“ spýtal sa ma Stefan, keď prišiel po tácku s mojimi raňajkami.

„Stefan, mne je dnes naozaj zle, nič nechcem len spánok,“ povedala som mu vetu, ktorú som si nacvičovala a myslela si, že budem musieť klamať, ale nakoniec to bola pravda. Stefan len pokrčil plecami, že mu to je jedno a jedlo odniesol.

Takto to bolo aj ďalšie dni. Modlila som sa, aby som nevracala vtedy keď za mnou prišiel Stefan, Damon alebo Klaus. Darilo sa mi. Vracala som vždy vtedy keď so mnou nik nebol. Ale už to začínalo byť divné. Vracala som len ráno, takže to nemohla byť bežná choroba. Boli to ranné nevoľnosti. A nebolo to len vracanie. Bola to malátnosť, únava, bolesť brucha, ani nie brucha, ale MATERNICE. MATERNICA.

Práve mi niečo napadlo niečo neskutočné. Nemôžem byť tehotná? Premýšľala som. Nie, to je nemožné, jediný, s kým som kedy spala, bol upír. Teda dvaja upíry, ak sa počíta Stefanovo znásilnenie. Sadla som si na posteľ a úplne sa zrútila. Čo spravím ak som naozaj tehotná? Ku gynekológovi ísť nemôžem. Pretože to čo zrejme nosím pod srdcom nie je obyčajné dieťa. Je to napoly upírie dieťa. Ale kto je jeho otec?? Damon alebo Stefan? Ako to mám zistiť?

Tehotenský test. V prvom rade musím zistiť, či som naozaj tehotná, potom sa budem zaoberať tým, kto je jeho otec. Hneď zajtra musím ísť do obchodu pre tehotenský test. Ale ako, keď som tu celé dni zavretá? DAMON. Poviem mu nech ma odtiaľto už zoberie. A hneď ako si kúpim tehotenský test, pôjdem za Bonnie a vyklopím jej to. Damonovi zatiaľ nič nepoviem a už dupľom nie to, že možno čakám jeho dieťa. NIE. Aj keby som bola tehotná, nepoviem mu to. Odídem s mesta a budem sa oňho starať sama. Blbý nápad, viem. Ale nemôžem Damona zaviazať niečím takýmto. On proste nie je ten typ človeka čo chce deti. Nie toto mu nesmiem spraviť.

Tieto myšlienky mi hlavou vírili celý deň, až som napokon okolo šiestej podvečer zaspala.

Zaslala: Elena1604