Niečo za niečo (6)
Poznámka: Toto je posledná kapitola. Mám nápad aj na pokračovanie, ale bude to trvať, kým to napíšem. Dúfam, že sa poviedka páčila. Ak poviedku čítal aj niekto, kto nekomentoval: prosím, vyjadrite svoj názor :)
Damon stál rovno pred ňou. Pokročil k nej a ona urobila krok vzad. Za chrbtom ucítila stenu.
Sakra! Zase! zakliala v duchu. Zrenice sa jej rozšírili, ako najviac to šlo a už vedela rozoznať aj črty jeho tváre. Bledá pokožka, vysoké lícne kosti. A oči…
Ach, tie oči, Elena sa v nich opäť začala strácať. Tmavšie ako okolitá temnota.
Dosť! zastavila sa. Musela byť duchom prítomná. Ešte pohľadom prebehla po jeho ústach. Po tých krutých ústach, na ktorých sa opäť usadil pobavený úsmev. Vedela, že za nimi sa skrývajú biele zuby, ktoré sa môžu za sekundu zmeniť na dlhé vražedné nože, a tie jej môžu v priebehu ďalšej sekundy „rozpárať“ hrdlo. Nevedela to lepšie pomenovať.
Srdce jej šlo vyskočiť z hrude, ktorú zvieral strach. Nemohla poriadne dýchať. Nozdry sa jej rozšírili, ako sa snažila lapiť dych. Oči rozšírené strachom pozerali na Damona, ktorý sa medzitým priblížil k nej tak, že sa jej skoro dotýkal. Tisla sa na stenu ako najviac to šlo, no aj tak bol pri nej veľmi blízko. Usmieval sa. Cítil jej strach. Strach z blízkej smrti. Užíval si ho.
„No tak, do toho! Zabi ma!“ povedala Elena chladne a sama sa čudovala, že sa jej netrasie hlas.
„Sama dobre vieš, že to nebude také rýchle,“ povedal. Vysmieval sa jej. A Elena s tým nemohla nič robiť.
Snažila sa upokojiť, no akokoľvek veľmi chcela, nešlo to. Bála sa smrti. Bála sa Damona. Ale aj tak mala chuť vzdorovať, hoci to bolo proti zdravému rozumu.
„Prečo si vôbec na Deň zakladateľov zachránil svojho brata pred smrťou, keď teraz ho chceš aj tak zabiť? Samozrejme okrem toho aby si mohol zabiť mňa. Musel tam byť aj iný dôvod. Aký?“ ak už nič viac, tak si aspoň niečo vyjasní a udrží sa pri živote o minútu – dve dlhšie.
Nadvihol čierne obočie a pozrel sa jej do očí stále s miernym úsmevom.
„Aha, chápem. Obyvatelia Fell’s Church by ho zabili príliš rýchlo a na tvoj vkus bezbolestne.“
Trošku naklonil hlavu a usmial sa viac. Vystihla to. Hneď nato však hlavu vyrovnal a nasadil zase svoj „krutý úsmev“. Naklonil sa k nej ešte bližšie.
„Musím uznať, že predsa len máš viac rozumu, ako som si myslel,“ zdalo sa že príliš nenadväzoval na predchádzajúci krátky rozhovor, „myslel som si, že keď si ochotná trpieť, ba aj zomrieť, len aby si nezradila môjho brata,“ slovo brat vyslovil s obrovským opovrhnutím, „tak určite musíš byť len ďalšia hus. Mýlil som sa. A často sa mi to nestáva. To, že nie si hlúpa, som zistil už dávnejšie. Avšak tvoje správanie ma teraz presvedčilo, že máš aj trochu toho rozumu,“ šeptal jej do ucha a perami sa jej oň otieral. Elenu to neuveriteľne rozptyľovalo a on to vedel. Snažila sa sústrediť, ako to najviac šlo.
Buď duchom prítomná! Ide ti o život! kričal na ňu tichý hlások vnútri jej hlavy.
„Ľudia nie sú taký, ako sa na prvý pohľad zdajú, Damon,“ odvetila a jeho meno precedila cez zuby. Hovorila chladne a opäť žasla nad tým, že sa jej hlas netrasie. Ona sa triasla celá. Nevedela určiť či je to strachom, alebo nevysvetliteľnou túžbou, ktorú k nemu cítila, keď medzi ich telami nebol skoro žiadny priestor.
„Ale, ale, ale. Prečo ten tón?“ správal sa ako keby necítil nenávisť, ktorú k nemu Elena pociťuje, no v jeho očiach pohrávali veselé čierne ohníčky.
Elena sa pozrela do tých očí, ktoré jej tak pripomínali nočnú oblohu a vyslovila: „Nenávidím ťa.“
Samozrejme, že to vedel, ale aj tak zahliadla v jeho očiach niečo podobné bolesti. Nebola to bolesť, to nie. Možno si to splietla s hnevom. Ale na krátku chvíľu sa jej zdalo, že ho tým urazila.
Ústa sa mu pomaly roztiahli do krutého úsmevu, ba až úškľabku.
„Stále máš možnosť, stať sa mojou Princeznou temnôt,“ opäť jej šeptal do ucha. Elena mala jedno líce skoro pritlačené na stene. Odvracala od neho hlavu a tak mal ľahký prístup k jej uchu. A samozrejme aj k jej krku. Mala privreté oči. Už sa trošku upokojila.
Odpovedala mu podobne, ako naposledy, keď jej to navrhol: „My dvaja sme nepriatelia, Damon. A priatelia sa z nás nestanú. Nie po tom, čo si urobil.“ Hlavu otočila k nemu a pri týchto slovách sa mu pozrela do očí. Jej oči farby lapisu lazuli stvrdli. Teraz bola pripravená zomrieť. Už sa nebála.
Z čiernych očí skĺzla na bledé pery. A zrazu… pobozkala ho. Z ničoho nič, nevedela ako. Nestihla si všimnúť, kedy sa jej hlava pohla k nemu, kedy sa ich ústa spojili. Bozkávala ho a páčilo sa jej to.
Niečo jej hovorilo, aby ho bozkávala vášnivejšie. Chytila mu hlavu do dlaní, ruku zamotala do hebkých čiernych vlasov. Znížila už teraz dosť malú vzdialenosť medzi nimi na minimálnu. Damon nespravil nič. Odplácal jej bozky svojimi nežnými perami, ale Elena z neho necítila vášeň, ktorú do toho dávala ona. Nechcela nič iné, len ho bozkávať a on jej to dostatočne neodplácal. Odtiahla sa a pozrela mu do očí. Myseľ sa jej vyjasnila, keď uvidela pobavený úškľabok na jeho krásnej tvári. Ovplyvnil ju.
Môže ma ovplyvniť tak, aby sa mi to páčilo? preletela jej hlavou myšlienka tesne predtým ako urobila to, čo by urobila každému, kto by ju pobozkal proti jej vôli. Aj keď to bolo trochu inak, brala to tak, ako to brala. Odtiahla sa od neho a zároveň natiahla ruku. Chcela do úderu vložiť všetku svoju silu, silu hnevu. Samozrejme, bol pripravený. Upírskou rýchlosťou chytil jej ruku. Po tvrdom náraze do jeho dlane počula, ako jej niečo v ruke puklo. Nevenovala tomu pozornosť. Momentálne bola sústredená na to, aby ho odsotila. Opäť bezvýsledne. Stál pevný ako skala oproti nej a pobavene sa usmieval.
„Odporný, arogantný, hlúpy,…“ V záchvate hnevu sa snažila podčiarknuť každé svoje slovo úderom do jeho hrude, len jednou rukou, pretože tú druhú stále držal on. A jej údery zrejme ani necítil.
Po pár ďalších nadávkach, z ktorých bola sama Elena prekvapená, odkiaľ ich vie, sa jeho výraz tváre zmenil. Už tam nebol pobavený úsmev, ale prichádzala zlosť.
Sakra! Čo všetko som mu vlastne povedala? stihlo jej ešte preblesnúť mysľou. Naozaj si to nepamätala, pretože hnev ju načisto ohlušil, ale podľa jeho výrazu vedela, že to nebolo nič pekné. A bolo to zrejme ešte horšie. Damona väčšinou nerozčúli to, čo niekto povie. Ale predsa len to je Elena…
„Tvoja voľba,“ počula z jeho úst už druhý krát.
S rýchlosťou kobry jej zaryl predĺžené zuby do hrdla. Elena s tým nesúhlasila, bránila sa a hrdlo jej zvierala agónia. Bolesť bola neuveriteľná. Ona sa bránila a on jej držal hlavu v takom uhle, aby to bolelo ešte viac. Prestala vnímať všetko okolo. Nemohla ani kričať. Po tvári jej stekali slzy. Cítila, ako jej vysáva krv zo žíl. Ako z nej vysáva život. Existovala pre ňu už len tá hrozná bolesť.
Keď si myslela, že omdlie, vytrhol jej zuby z krku. Dal si záležať, aby to bolelo. Krk ju bolel ako ešte nikdy, cítila sa slabá, pretože prišla o množstvo krvi. Ustúpil o krok dozadu.
„Šanca na uzdravenie,“ nasadil „milú tvár“, ako keby sa nič nestalo a videla, ako sa mu z malej ranky na krku valí krv.
Choď do pekla! Nenávidím ťa! pomyslela si z celej sily, pretože nemohla rozprávať. Upla sa na tú myšlienku a vložila do nej všetky negatívne city, ktoré k nemu prechovávala. Od Stefana vedela, že upíri nemôžu čítať ľudské myšlienky, ale môžu počuť tie, ktoré sú vysielané dosť silno. Tiež vedela, že ju počul. Jeho výraz tváre ho prezradil.
Tvár sa mu opäť skrivila zlosťou a z tmavých očí mu vyšľahol plameň hnevu. Jeho tvár sa už vôbec nepodobala na tvár človeka. Vyzerala ako zvieracia. Elena nikdy nič podobné nevidela.
Zrazu si zahryzol do zápästia, chytil ju za hlavu tak, aby ňou nemohla pohnúť a ruku jej pritlačil k perám. Elenine ústa zaplnila jeho krv. Nechutila tak dobre ako Stefanova a Elena z toho nemala takú radosť, ako keď si vymieňala krv so Stefanom. Damonova krv jej prišla veľmi horká, dusila sa ňou, nemohla poriadne pregĺgať. Stekala jej po brade, na krku sa miešala s jej krvou. Damon ju donútil poriadne sa napiť.
Posledné, čo Elena videla, boli jeho bezodné oči.
Vtedy jej zlomil väz.
Zaslala: Mariam