Hriešny tanec – prológ

Upozornení: Chcem vám iba povedať, že toto je moja 2. (!!!) poviedka a tak to musíte brať s rezervou. Keď si to teraz tak spätne čítam, až sa mi chce plakať, také je to strašné, no hádam so mnou vydržíte ďalšie kapitoly, ktoré budú podstatne lepšie. (Hlavne tie posledné. xD)

New York – mesto hriechu, kde mladiství pijú a drogujú a v temných uličkách postávajú prostitútky s polonahým telom. Bolo to skrátka ideálne miesto pre upírov. Ľahko sa mohli zamaskovať a ak aj našli telá ich obetí, kto by hlásil takú bezvýznamnú udalosť ako je smrť zdrogovanej prostitútky? Všetkými ulicami tohto mesta sa prechádzali upíri rôzneho veku a striehli na svoju obeť. Medzi nimi bol aj mladý muž s čiernymi havraními vlasmi a modrými očami. Rád vyhľadával na noc spoločnosť a ak nemal na výber, tak aj u prostitútok. Nakoniec pri slastnom vyvrcholení si vždy ukradne „zopár“ kvapiek jej krvi.

Vyhovovalo mu to tak. A keďže svedomie nemal, žil takto už dobrých sto rokov. Rád sa pozeral na nahé ženské telá a vždy ich porovnával s ňou. S tou, ktorú kedysi tak náhle stratil. Alebo, patrila mu vôbec? Čo ak bola Stefanova a nie jeho?

Dosť, pomyslel si rýchlo. Takýto tok myšlienok musí okamžite zastaviť. Rýchlo sa opäť poobzeral po bare, v ktorom sedel. Alebo to bol skôr striptízový bar. Svoj pohľad nasmeroval opäť k pódiu. Vystupovala na nej čiernovlasá krásavica s maskou na tvári. Vôbec sa jej nepodobala.

Už ma to prestáva baviť, pomyslel si Damon, keď pri dverách ešte stihol vidieť, ako si striptérka odhodila svoju dlhú čiernu sukňu.

…………………………………

„A skúsenosti máš?“ opýtala sa jej tá stará žena.

„Áno, mám. Pracovala som u pána Donella. Viem variť skoro všetky čínske, talianske a francúzske špeciality,“ pritakala.

„Dobre. Myslím, že ťa nakoniec prijmem. Ešte jedna vec. Koľko máš rokov?“

„Sedemnásť,“ povedala a skrížila si prsty za chrbtom.

„Ukáž mi občiansky,“ prikázala jej.

„Eh… No, viete. Ja som ho stratila,“ vymyslela si rýchlo nejakú výhovorku.

„Von! A už ťa tu nikdy nechcem vidieť žiadať si prácu!“ A vyhodila ju.

Hlupaňa, nadávala si sama na seba. Ako to, že jej nenapadlo sa na niečo také pripraviť? A prečo, dopekla, povedala sedemnásť? Veď na to ani nevyzerala. Vlastne, maximálne tak na šestnásť. Aspoň to dokázali vysoké podpätky a trochu líčenia. Skľúčene išla smerom domov. Ak sa to domovom vôbec dalo nazvať, pretože bývala v najhoršej štvrti v celom New Yorku a teraz nemala z čoho zaplatiť ani to. Budem musieť ísť na ulicu, prebleslo je hlavou. Už si akurát išla otvoriť dvere od bytu, keď sa pred ňou zjavil chlap. A bol to majiteľ toho bytu, v ktorom bývala. Už len jeho pohľad jej prezradil, že je s ňou zle.

„Meškáš s platením už viac ako tri týždne!“ reval na ňu.

„Povedala som vám, že keď ich zoženiem, tak vám ich dám. Prosím, dajte mi ešte trochu času. Už tam skoro som,“ klamala. A on to vedel. Koľko krát mu to povedala za posledný týždeň? Aj viac ako päťkrát.

„Nie. Už som povedal. Von z môjho bytu! Pozajtra majú prísť noví nájomníci, tak nech aj si dovtedy preč. Pamätaj! Máš len dva dni.“

Keď odišiel, Via skľúčene otvorila dvere od svojho… Teda. Od kedysi svojho bytu a sadla si na pohovku. Čo bude teraz robiť? Nemá žiadne peniaze a žiadnu rodinu. K tomu sa musí vysťahovať a nejedla už dva dni. Má len tri možnosti. Buď pôjde na ulicu a bude žobrať a (ona to vedela) zomrie od hladu, alebo sa stane pouličnou prostitútkou. Alebo si nájde takú prácu, kde by mohla aj bývať. Ak by išla len tak na ulicu určite by dlho neprežila.

Prostitútkou sa nestane ani za nič! Má len štrnásť. Nechce si týmto svinstvom pokaziť celý život. Tá tretia možnosť bola najlepšia, ale aj najťažšia. Ako, preboha, nájde prácu do dvoch dní? A k tomu aj to bývanie?

To je nemožné, pomyslela si v jednu chvíľu. V tú druhú už vychádzala z bytu s novým odhodlaním. A v tom čase, asi o tri bloky ďalej, dostala vyhadzov jedna striptérka s dlhými čiernymi vlasmi.

Zaslala: Killy